Tak veľmi mám rád, keď za rozhodnutiami ľudí je srdce. Mám taký úprimný obdiv k hokejistom typu Chára alebo Handzuš, ktorí v minulosti a dúfam, že aj v blízkej budúcnosti prišli reprezentovať krajinu napriek vyššiemu veku, množstvu odohratých zápasov v ťažkej NHL a často aj nie optimálnemu zdravotnému stavu. Osobne nepoznám spomínaných hokejistov osobne, nepoznám ani futbalistov Škrtela s Hamšíkom, ale dovolím si s takmer 100% istotou tvrdiť, že ani u jedného zo spomínaných tam nie je finančný aspekt. To ani nie nejakým idealistickým pohľadom na nich, ale to sú pragmatické fakty. Jednoducho, keď vieme, za aké peniaze hrajú naši špičkoví hokejisti v NHL a koľko týždenne zarába Martin Škrtel v Premier League, tak čo i len myšlienka , že budget SZLH alebo SFZ môže byt čo i len minimálnou motiváciou k účasti týchto ľudí na reprezentačných akciách, mi príde úplne scestná.
Sú tam myslím si celkom iné aspekty – od dobrej partie, prirodzenej súťaživosti, až po ten základný fakt – že to tu majú radi a cítia, že tu majú korene.
Nuž a na veci ako, že Stumpel sa v 40ke vrátil do Nitry, odkiaľ sa začiatkom 90tych rokov vybral za skvelou hokejovou kariérou, alebo že Michal Handzuš hrá za Banskú Bystricu, a to ešte fakt nedávno dvíhal nad hlavu Stanley cup, to je z môjho pohľadu niečo úžasné. Nie len že tam opäť nevidím žiaden finančný aspekt, ale už len tá predstava, že súkromné lietadlo Chicaga Black Hawks vymenil Michal za autobus terigajúci sa slovenskými cestami do Skalice, kde ho okrem iného čaká návšteva niekedy menej ako tisíc divákov a ešte mu stihne zopár podgurážených nešťastníkov aj vynadať…Konkrétne v Handzušovom prípade badám až závan altruizmu, neviem sa ubrániť dojmu, že veľa vecí a rozhodnutí robí nezištne. Možno tí hokejisti vrátane Michala cítia nejaký dlh vrátiť niečo, čo dostali v detstve, trebárs od materského klubu, fanúšikov a pod. Ja si však myslím, že tí hokejisti, tenisti, futbalisti, lyžiari a podobne robia tak skvelé meno tejto krajine, že nemusia cítiť žiaden dlh voči nikomu.
Viete, keď som v roku 1994 v Lillehammeri videl toho Petra Šťastného ešte aj s tou old school prilbou na hlave, ako nám vyhrával tie buly, keď vidím dvojmetrového Zdena Cháru, ako sa hádže do striel a keď vidím Martina Škrtela, ako nekompromisne a najmä nebojácne vopchá tu holú hlavu doslova všade, keď hasí problém v obrane, tak mávam zimomriavky na celom tele. Je to úžasné, myslím si.
Nedávno som sa na konferencii rozprával s japonským moderátorom jedného rádia. Hovorím mu: „Čo poznáš zo Slovenska?“ pozerá na mňa, premýšľa…skúšam ďalej: „High tatras, Mikuláš Dzurinda, Bratislava, Borovička…“Chudák stále stratený…nakoniec sa mu zjaví obrovský úsmev na tvári a zakričí: „Daniela Hantukova!“
Darmo, šport je fenomén a myslím, že našej krajine robia mnohí aj dnes mnou nespomenutí športovci lepšie meno ako napríklad ktorýkoľvek politik v tejto krajine.
Viem, že vám prídem patetický, ale keď tých futbalistov vidím spievať hymnu, tak mi žena nosí z kuchyne papierové vreckovky:)