Tak veľmi si v posledných dňoch uvedomujem, ako mi chýba tá skutočná duchovná zrelosť. Dokonca som zhrozený sám zo seba, že sú situácie, kedy nedokážem byť ani empatický.
Totiž, tí ľudia, ktorí sú naozaj duchovne zrelí ma učia, že všetko na svete tu má svoje miesto. Dokonca aj vojny, ľudská závisť, alebo napríklad aj ľudská hlúposť, respektíve nevedomosť. Tak ako tu v posledných rokoch pribúda viac „svetla“ -rozumej oveľa viac „otvorených“ ľudí, ako v minulosti, už len taký príklad , že na pápežskom stolci sedí človek ako František. Rovnako tak však pribúda „temnoty“- zhoršená medzinárodná politická situácia, vojna na Ukrajine, utečenci a v neposlednom rade ešte agresívnejšia mediálna manipulácia a podobne.
Neviem si udržať nadhľad a len s pokojom a pokorou pozorovať tých nešťastných mladých ľudí v okolí biznis centier, kde pracujú ako novodobí otroci, veľmi často do večerných hodín,
Neviem to už často ani precítiť, ako môžu tí často na prestížnych univerzitách vyštudovaní ľudia, dobrovoľne sa zaradiť do stáda a pristúpiť na túto bizarnú hru. Celý život splácať hypotéku, absolútnu väčšinu času stráviť často bezduchými aktivitami, ktoré vo finále prinášajú kľúčový profit len pre tých ľudí tam hore.
Mám tak mizernú toleranciu, že už mi nejde ani pochopiť, ako sa niekto môže nechať „namotať“ na to, že šťastie v živote mu prinesie dvojmetrový televízor, ipad, iphone, alebo dokonca lístok na koncert Robbieho Williamsa za 100 euro. Učia ma, že každý si tu svoju cestu musí prežiť, vyskúšať. Ja vám však hovorím, že v ničom podobnom to TRVALÉ šťastie nenájdete! Poznám totiž desiatky tých vskutku najbohatších ľudí, s mnohými dodnes spolupracujem, tykám si s nimi a mám možnosť naozaj zblízka pozorovať ich každodenný život.
Nikto tam nenašiel trvalé šťastie! Tí ľudia z prvotného stavu nadšenia, opojenia a hojnosti postupne upadajú do bezútešnej duševnej úzkosti a často končia na antidepresívach. Veď sa pozorne pozrite na výraze tvári ľudí v tých veľkých autách… A je jedno čí mužov, alebo žien.
Sám robím prakticky celý život v médiách, viem aké je jednoduché predovšetkým mladých ľudí, respektíve deti zmanipulovať prakticky na čokoľvek. Myslím si, že to začína byť už nebezpečné, aké pseudohodnoty sú „podstrkované“ týmto cieľovým skupinám. Tie trendy som zaznamenal už v 90 tych rokoch, keď som trávil nejaký čas v USA a videl som aké množstvo dievčat si dvíhalo sebavedomie plastickými operáciami, aké tlaky vytvárali na rodičov aby bývali „v správnej“ štvrti a podobne. Vtedy nám to na Slovensku bolo relatívne vzdialené- dnes je to tu, najmä v hlavnom meste, aktuálna realita.
Tí čo ma poznajú vedia, že som skôr „vtipálek“ a radšej by som tu dnes písal nejakú vtipnú príhodu, žiaľ chvíľami sa mi ťažko hľadá zdroj spoločenského optimizmu.
Vo finále však vôbec napriek tomu nepochybujem, že toto všetko tu tiež má svoje miesto a veci potrebujú iba čas. Je to všetko otázka vývoja, preto sa- a to v prvom rade- musím ešte viac naučiť trpezlivosti!