Ako pozorovateľ a pozorný poslucháč som si všimol, že mnohí ľudia z môjho okolia musia prakticky denne riešiť uspokojenie chúťok svokrovcov, prípadne rodičov.
Ide o to, že sa vyskytuje pomerne často fenomén ľudí vo vyššom strednom veku, ktorým deti odrastú, jednoducho sa stanú dospelými a tí rodičia akosi nechcú tento stav zobrať na vedomie. Latentne alebo aj veľmi aktívne monitorujú život dcér, synov a najčastejšie vnúčat. Nepochybujem, že často za tým môže byť dobrý úmysel , ale žiaľ takmer v každom prípade tam chýba tá najpodstatnejšia ľudská vlastnosť- dať tým ľuďom skutočnú slobodu, nepokúšať sa tých dospelých, svojprávnych ľudí spútavať, vlastniť. Dávať im naozajstnú lásku, ktorá nie je majetnícka, ale je čistá, úprimná, bezpodmienečná a na sto honov vzdialená od vlastníctva. Umenie „pustiť“ sa ukazuje ako naozajstný rébus predovšetkým v rodinných prípadoch, kde najčastejšie starnúci manželia nemajú dostatočne naplnený život čí už partnerskou, vzájomnou láskou, ktorá sa akosi vytratila -pravda- ak nejaká bola, alebo niekedy aj tým, že ich život sa po odchode deti z rodinného hniezda tak dramaticky vyprázdnil, že si ho za nič na svete nevedia zmysluplne vyplniť a už vôbec nie užívať.
Myslím si , že je to v každom ohľade patologické a je dôležité s tým niečo robiť. Nepíšem to len ako teoretik, ale aj ako praktizujúci rodič. Máme s manželkou dospelého syna, ktorému sme boli tento mesiac na promóciách. Dovolím si tvrdiť, že máme veľmi dobrý vzťah, je až neuveriteľne bezproblémový a vzájomne nápomocný. I keď sa náš syn občas v našej domácnosti a najmä na záhrade, stáva často nenahraditeľný, tak nemáme absolútne žiadnu pochybnosť o tom, že keď sa hoci aj hneď teraz rozhodne ísť žiť, ísť za prácou, alebo kdekoľvek a s kýmkoľvek na druhý koniec sveta, trebárs na Nový Zéland, tak ho v tej aktivite budeme podporovať. Nebudeme mu v ničom brániť, ale len mu priať z celého srdca, nech nájde šťastie a harmóniu v živote. Sting to nádherne spieval v piesni „If you love somebody set them free“, je to môj veľmi obľúbený song.
Ak niekoho máte skutočne radi, tak mu dajte slobodu! Neriešte jeho životné postoje, svetonázor, životný štýl- jednoducho to pustite a nechajte tak!
Mojim pozorovaním som prišiel k zaujímavému poznatku, že často menej vzdelaní, možno intelektuálne menej zdatní ľudia, s tým majú paradoxne menší problém, ako často super edukovaní ľudia, ktorí majú neraz takú šialenú túžbu sa v synovi / v dcére „vidieť“, že tým deťom doslova likvidujú životy. A v prípade, že sa tam aj starí rodičia nevedia nájsť, tak chcú mať aspoň veci „pod kontrolou“…
Posledný aspekt tejto problematiky býva spojený so „súcitom“, keď napríklad Vaša partnerka usúdi, že mama je sama , nuž teda budeme zvyšok života chodiť každú sobotu k nej na obed.
To nie je sarkazmus ani vtip a nehľadajte tam prosím môj nedostatok empatie. Tiež je to v každom ohľade, aspoň z môjho pohľadu, patologický a na hlavu postavený postoj. Pokiaľ pani nemá 85 rokov a neleží s dekubitmi v starobinci alebo nemocnici, tak si tí ľudia, vždy môžu a vedia nájsť zmysluplné aktivity, spoločenské vyžitie bez toho aby sa vytvárali konštelácie, ktoré sú pod rúškom lásky a rodinnej spolupatričnosti iba zrejmým majetníctvom a neschopnosťou sa odpútať a jednoducho „pustiť“ to veľké, dospelé dieťa do života. Nič menej a nič viac. Je dôležité si to uvedomiť, nájsť v sebe dostatok asertivity, aby ste sa s rodičmi, príbuznými a vlastne s kýmkoľvek stretávali vtedy, keď to tak NAOZAJ cítite a kedy za tým nie je potreba monitoringu ani nič podobné.
Jednoducho vždy sa tešiť na stretnutie s rodičmi a pritom si prirodzene zachovať autonómiu vlastnej rodiny, pripadne vlastného dospelého života.