Dlhší čas som odolával písať a vôbec vyjadrovať sa na tému migranti. Áno, názor som mal a od začiatku prakticky rovnaký, a v tomto prípade- zdá sa- názor väčšiny spoločnosti. Avšak po útokoch v Paríži to zašlo až tak ďaleko, že tá minoritná spoločnosť „záchrancov“ migrantov sa zmohla na sociálnych sieťach na jedinú reakciu a to, že teraz bude ešte viac „náckov“.
Vždy mi je smutno zo seba, keď niečo alebo niekoho neviem precítiť. Veľmi sa usilujem precítiť každučkú situáciu, konanie, ľudské vlastnosti- často tie na pohľad najhlúpejšie, animálne správanie a podobne. Celkom mi to ide, ale potom príde takáto situácia medzinárodného významu, kde sa moja empatia končí a nejako mi nedarí precítiť tých mojich aktuálnych diskutérov, ktorí vidia asi aj vo mne nehumánnu bytosť- ba možno aj rasistu.
Vyberiem len dva aspekty na ktoré nenachádzam u zástancov neoliberalnej migračnej politiky odpoveď:
Prichádzajú sem väčšinou chlapi v najlepšom veku, často prekvapivo v značkovom oblečení presne nabriefovaní kam presne majú ísť a čo majú žiadať. Keď chcete pomáhať, a najmä tak veľkoryso a nezištne, tak prečo nepomáhať tým z môjho pohľadu naozaj zbedačeným, nešťastným a naozaj hladným ľuďom a predovšetkým deťom v centrálnej Afrike? To nikomu nevadí, že tam žije niekoľko desiatok, možno sto miliónov ľudí, ktorí nemajú naozaj čo do úst?
Kto tu ma skutočný záujem, že otvárame práve týmto migrantom dvere?
Ako to môže niekoho čo i len napadnúť, púšťať sem ľudí bez evidencie, často cestovných dokladov a podobne v období, kedy robí galibu po celom svete prakticky už na dennej báze islamsky štát? Ľuďom vravievam, že si nemajú brať veci osobne, paradoxne mňa sa dotýka, keď ma niekto dáva dokopy s Kotlebovcami, alebo ma nálepkuje „náckovskymi“ titulmi. Nie je to však v mojom prípade sebaľútosť, je to skôr frustrácia, že môže byť niekto myšlienkovo až tak nekritický, že sa mi to celé naozaj ťažko preciťuje.