flebo

V 80 tych rokoch som bol až fanaticky inšpirovaný Spojenými štátmi. Keď som v roku 1984 pozeral na ORF1 záverečný ceremonial letných olympijskych hier v Los Angeles a videl spievať Lionela Richieho hit All night long a z tribúny mu mával prezident Reagan, tak som sa v prítomnosti spolužiakov z gymnázia od dojatia rozplakal.

Aj v maturitnom ročníku v roku 1986 som prakticky denne počúval Hlas Ameriky, niekedy Slobodnú Europu. Raz v máji roku 1986 sa vysielanie začalo takto: „Posloucháte hodinové vysílani Hlasu Ameriky v českém a slovenském jazyku. Tady Jana Šrámková, zdravím Vás z Washingtonu, kde je práve 15 hodín odpoledne, ostré sluníčko se odráži ze skel nablýskaných mrakodrapu, u Vás v Praze je 21 hodín večer, tma, mlha a ponurá nálada. Ale z toho si nic nedelejte-tady v Americe jde vždycky všechno skvele…“Dnes mi to príde až neuveriteľné, že ja som tomu všetkému úprimne naivne veril a strašne som túžil emigrovať, alebo aspoň akokoľvek vycestovať a zažiť pravú Ameriku!

Keď sa na to dívam dnes spätne, po 30 rokoch, tak už viem, že to celé bola iba propaganda.

Píšem to preto, lebo si v posledných rokoch uvedomujem, ako sú mnohé veci, ktoré sa nám zdajú na prvý pohľad neskutočne úžasné sú často v skutočnosti povrchné.

Platí to aj opačne. Keď som napríklad New York navštívil 1.krát tesne pred pádom dvojičiek na jar roku 2001, tak som ho vnímal takmer ako peklo. Zamračení, uponáhľaní ľudia, chaos, vytrubovanie aut, nikto sa mi za celý pobyt nepozrel do oči. To, že sa tieto veci nedajú generalizovať som pochopil, keď som sa do tohto mesta vrátil a v štvrti Greenwich Village som stretol veľa krásnych, ako zvyknem hovoriť otvorených ľudí…

Skúsenosti som získal tým, že veľa a pomerne rád cestujem. Aktuálne väčšinou v Európe, napríklad vo Švédsku, ale aj v Holandsku som bol pracovne a súkromne veľa krát. Najprv ma fascinovali pre mňa príjemné skutočnosti, zistenia: Minimálna miera korupcie, slušní ľudia, čistota, zjavne vysoký životný štandard , skvelá infraštruktúra…

Ale pri opakovaných návštevách a najmä debatami s mojimi kolegami zo spomínaných západných krajín som nakoniec vytriezvel a prišiel som na skutočnosť že majorita tejto spoločnosti jednoducho žije z môjho pohľadu povrchným životom. Jednoducho ten vysoký životný štandard priniesol okrem iného do ich bytov aj dvojmetrové televízory, najmodernejšie smartfony, tablety a ďalšie výdobytky techniky plus v Holandsku liberálny prístup k drogám a podobne, že tí ľudia „namotaní“ na túto pseudorealitu v podstate celkom vypúšťajú záujem duchovný rozvoj. Vedia všetko o moderných technológiách , letenku vrátane boarding pasu vybavia z mobilu v televízii dávajú skvele vyprodukované reality show, ktoré majú úžasnú sledovanosť a napríklad v deň keď toto píšem celé Švédsko rieši kampaň podobnú ice bucket challenge a to tak, že každý má na sebe ponožky rozličných farieb. Znie to atraktívne, dokonca aj výsledok je ušlachtilý-pomáhajú chorým s downovým syndrómom. Môj konzultant si aj v Bratislave urobil selfie ,aby kamaráti vo Švédsku videli, že sa zapojil…

Chcem tým všetkým povedať, že mi ten západný životný štandard príde ako deal-tu máte pohodlný a materiálne nadštandardný život a vy nevystrkujte veľmi hlavu z davu, buďte pekne poslušné ovečky. A keď tých ľudí naozaj pozorujem, tak sa neubránim dojmu, že to tak trochu je. Mimochodom v Amerike je to najviac vypuklé. Raz som bol na NHL New Jersey- Vancouver a tam sa vždy na kocke nad ľadom objavilo „go Jersey go“ a štadión ako na povel kričal stanovený pokrik. Vzápätí sa plný štadión vrátil k svojim hranolčekom a kole a pravdupovediac hokej ich v porovnaní trebárs so Slovákmi zaujímal pramálo.

Možno sa mýlim, ale mám taký pocit, že ľudia z chudobnejších regiónov sveta, napríklad z Ázie majú bližšie k duchovnému, alebo ak chcete k holistickému prístupu k životu. Mám kolegyňu Holly z Los Angeles, ktorá má manžela , ktorý spoluvlastní významné filmové štúdia v Hollywoode , ale ona odrátava dni, kedy vycestuje do Indie, spoznáva ajurvédu, medituje a neprestáva sa podľa vlastných slov diviť, ako málo stačí ľudom na tomto konci sveta ku šťastiu. S úsmevom mi vraví, že psychoterapeuti v Kalifornii by boli zúfalí nedostatkom práce…Holly vraví-„mám rada Kaliforniu mám skvelého muža a 2 krásne deti, ale nemôžem sa ubrániť dojmu, že veľká časť Ameriky je skrátka superficial-povrchná“.

Viem precítiť, že človeku z Kysúc sa ťažko toto číta a urobil by čokoľvek, aby mal vyšší životný štandard a skutočne slušný život, je to legitímne uvažovanie a celkom s nim súhlasím, len dávam do pozornosti, že neslobodno sa nechať „namotať“ na pseudohodnoty a pozlátka a vždy sa snažiť prežiť život v bdelosti a najmä v prítomnosti. Tam ja nachádzam slobodu a najmä cestu k trvalému šťastiu a spokojnosti.