flebo

Najväčšia životná výzva pre mňa osobne je nájsť trvalé šťastie. Myslím, že v tejto túžbe nie som sám. Veď kto by nechcel prežiť život v trvalom šťastí?

Dnes už viem- teoreticky- celkom presne, ako dosiahnuť trvalé šťastie. Avšak dosiahnuť trvalé šťastie je nemožné, pokiaľ tu je ego, resp. dualita. Je nevyhnutné byť v Jednote. Keďže však u mňa rovnako ako u drvivej väčšiny z Vás ego naďalej hrá významnú rolu v našich životoch, tak o trvalom šťastí v tomto blogu nejdem písať.

Zaujíma ma prostý pocit šťastia, ktorý mnohí hľadáme celý život. Nie vždy sa to však darí a o tom píšem.

Na úvod dobrá správa: Ľudskej bytosti je prirodzené prežívať život šťastne! Je nedorozumenie, ak si niekto myslí, že jeho „úlohou“ je tu na tomto svete trpieť. Nie je to tak. Všetky tie veci, ktoré sú súčasťou našich životov, mám na mysli predovšetkým vzťahy, záľuby, športové aktivity, cestovanie, gastronómia, prechádzky, spoločenské akcie, koncerty, divadlá a podobne, vytvárajú väčšinou v ľuďoch pocit šťastia. Kvôli tomu sa predsa zaľúbite, aby ste boli šťastný.

Šťastie má však niekoľko úskalí, a preto to zďaleka nie je také jednoduché. Nielenže nám tie vzťahy často haprujú, pohrá sa s nami nepríjemná choroba, šťastiu nepridá, ani keď máme chronicky hlboko do peňaženky, nie práve vysnívanú prácu a mnoho iných aspektov. Ľudia sa však donekonečna pokúšajú znova a znova hľadať to svoje šťastie.

Psychológ Aleš Bednařík sa profesne venuje téme šťastia celé roky a uvádza zaujímavé fakty: To, že sa niekto narodí a v živote býva skôr mrzutý je z 50% otázkou génov. Jednoducho človek má predispozíciu na to, byť skôr nasrdený, ako šťastný. Dôležité však je , že tých 50 zvyšných percent máme vo vlastných rukách.

Zaujali ma ešte 2 poznatky v rozhovore s doktorom Bednaříkom v časopise Téma 9-10/2017.

Na svete existujú ľudia, ktorí principiálne odmietajú šťastie ako nejakú hipisácku blbosť. Na svete z ich pohľadu jestvujú dôležitejšie veci ako napríklad postaviť dom, tvrdo pracovať, zabezpečiť rodinu a pod. Títo ľudia k šťastiu nemajú prakticky žiaden vzťah a sú zvyčajne v živote nešťastní.

Z môjho pohľadu, keďže takýchto ľudí niekoľko poznám, je smutné, že tých napríklad mediálne známych hľadačov šťastia, ako napr. Adelu Banášovú, Tomáša Klusa, Jardu Dušeku či Majka Spirita a desiatky ďalších zosmiešňujú a ironizujú.

Bednařík uvádza ešte jednu skupinu ľudí, ktorým to so šťastím moc nejde. Nazýva ich „neistí“. Sú to ľudia, ktorých mám osobne aktuálne vo svojom okolí hneď niekoľko. Táto skupina ľudí má túžbu byť šťastná, ale majú silný vnútorný pocit, že si šťastie nezaslúžia. Je to väčšinou dôsledok vyrastania v rodine, kde pri prejavoch radosti boli okamžite zahriaknutí, často vetičkou „nevyškieraj sa a choď radšej robiť niečo užitočné“. Proste radosť a šťastie sa tam moc nenosili. Osobne mám k tejto skupine oveľa väčšie sympatie a empatiu ako k cynikom a „hrubohmotne“ založeným zosmiešňovačom spomínaných vyššie.

Priznávam, že inšpiráciou tohto blogu, je môj aktuálny pobyt v Thajsku, kde ľudia v celkom prostých životných podmienkach často až sršia šťastím a užívaním si prítomného okamihu.

Prajem Vám šťastie v Novom roku:)