flebo

Začiatkom roku 1992 som bol konfrontovaný z doteraz najhoršou pracovnou skúsenosťou.

V súkromnom živote sa nám udiala fantastická vec a síce s pomocou môjho otca sme sa dostali za smiešny peniaz k trojizbovému bytu v Petržalke. Bolo to niečo neuveriteľné, bol to zázrak, keď sme sa mladá rodina, moja krásna žena a 2 ročný synček presťahovali do vlastného bytu!  Boli sme pochopiteľne veľmi šťastní. Odišiel som z Jalty, rozlúčil som sa s Janom, ktorý môj odchod veľmi zle znášal. Myslím, že zle znášal viacero veci, ktoré priniesol novy režim. Bol zjavne smutný. Podal mi ruku, niečo poprial, ale vedel som, že priateľstvo je na konci. S Janom som sa stretol asi o 5 rokov. Bývali kolega z Jalty vedel, že robím DJa v Charlie s pube a tak tam Jana v jeden večer priviedol. Jano bol iný. Vravel, mi že je ťažký diabetik. Biznis sa mu rozsypal a bol skeptický. Nepozeral mi do oči. Choval sa ku mne navonok slušne a milo, ale bol rezervovaný a zjavne mi už nedôveroval. Nechcel odo mňa ani drink. Nepovedal mi ani čomu sa venuje, keďže Jalta bola už roky zatvorená, respektíve ak fungovala tak v celkom novom šate a s iným personálom. To bolo naposledy čo sme sa videli. Neprešiel dlhy čas a ten náš spoločný kolega mi prišiel povedať, že Jano zomrel. Zastrelil sa. Nechal po sebe mladú, milú ženu a malú dcérku. Neviem dodnes čo sa mu prihodilo, že zvolil takéto fatálne riešenie. Mám ho stále v srdci.

S novým bytom som nastúpil na nový DJsky flek. Išlo o bar v mlynskej doline. Nebudem ho menovať. Bola to mizerná skúsenosť. Majiteľ ma oklamal, chodil za mnou do Jalty, kde ma systematicky prehováral aby som išiel hrať do jeho nového podniku. V podstate na všetkom čo sme sa dohodli nedodržal. Mal som dostávať 800 korún za noc. Hneď v prvý mesiac z toho bolo 600. Na ďalší mesiac mi dal sotva 400 s tým, že mu to nejde tak, ako si predstavoval. Všimol som si, že majiteľ sa začal pred nami skrývať a nikto ho dlhšie nevidel. Kuchár v bare mi prezradil, že pracuje 3.mesiac celkom zadarmo. Chlapík neplatil nikomu. Odrbával dodávateľov, personál, proste každého. Bol to ak to mam povedať mierne-totálny hochštapler. Chceli sme si zariadiť náš novy, ale prázdny byt a ja som sa ocitol takmer bez peňazí. Niekoľko nocí som odohral celkom zadarmo, lebo majiteľ mi tie peniaze nikdy nevyplatil. Vrátiť sa s prosíkom do Jalty som sa hanbil a zrazu som vnútorne začal podliehať panike, že budem bez práce. Do môjho života vstúpil nový prvok-strach. Existenčný strach. Dnes viem, že je dôležité mu najmä nepodľahnúť. Vtedy som sa nejako odhodlal, bola to však skôr len intuícia, že viac do spomínaného baru neprídem. Po niekoľkých dňoch mi ktosi, žiaľ neviem  si presne spomenúť po toľkých rokoch kto to bol povedal, že pri jazere Kuchajda je novootvorený disko bar a hľadajú tam dobrého DJa. Zašiel som sa tam popýtať na prácu. Majiteľ baru bol bývalý policajt, rázny, pomerne ťažko čitateľný človek. Rýchlo sme sa však dohodli. Striedal som sa ešte s jedným miestny DJom. Tento bar mal v lete celkom čaro. Pár metrov vedľa bolo krásne jazero, terasa, neďaleko futbalový štadión a podobne. Chodila tam špecifická klientela, žiaľ väčšinou išlo o autičkárske partie, ktoré v tom období kradli autá, alebo autorádia a následne ich predávali. Prevažne išlo o ľudí z okolia, teda najmä z Ziegelfeldu, teda okolia tehelného poľa a Trnávky. Počas hrania v tomto bare som sa skamarátil s futbalistom Petrom Dubovským. V 92 roku sa Slovan Bratislava stal federálnym majstrom Československa. Myslím, že som nevynechal jediný zápas. Slovan hral fantasticky, na tehelne pole chodilo veľa ľudí. Je neuveriteľné, že vtedajší ŠK Slovan s minimom legionárov hral futbal , že v dobrej forme dokázal hrať vyrovnané zápasy s mužstvami ako Real Madrid, Borusia Dortmund ci AC Miláno. Čuduj sa svete, dodnes som celkom nepochopil prečo, ale po každom zápase prišla kompletná zostava hráčov Slovana vrátane trénera Galisa večer do baru na Kuchajde. Bola to taká zašiváreň, nie veľmi známe miesto, žiadny novinári, blízko štadióna, jednoducho tí futbalisti, ktorí tvorili zjavne skvelú partiu vždy prišli, posedeli, keď bol dôvod tak aj niečo popili a zjavne sa tam dobre cítili. Peter Dubovský bol síce vtedy mladý hráč , ale už zjavne s európskym potenciálom. Bol skôr introvertný. Moc toho nenahovoril. Mal však rád hudbu a ja som bol DJ. Prišiel pár krát za mnou, prehrabával sa mi v cédečkách a jednoducho sme sa zblížili. Presnejšie- hudba nás zblížila. Viedli sme nekonečné debaty o pesničkách, ale neskôr aj o živote o futbale o dievčatách a tak. Peťo si moc nepúšťal ľudí k sebe, mne porozprával kopec vecí, ktoré zostali navždy len medzi nami. Spomínam si, že mi pár krát zavolal ešte aj z Madridu, keď prestúpil do Realu.  Pozoruhodná pre mňa bola skúsenosť, že ten chlapec z môjho pohľadu zostal celkom rovnaký ako keď hral v 19 tich rokoch za Slovan. Žiadne maniere, machrovanie, bohorovnosť. Normálny, slušný a bystrý chlapec.

V tom období zavítal do baru aj tichý tmavší chlapec, celkom fešák, ktorý chodil často sám. Tiež sme sa dali do reči a postupne skamarátili. Ten tichý chlapík sa prezýval Čongy, ale ja som mu hovoril Peter, lebo tak sa aj volal. Peter pochádzal z Dubnice, vyrastal bez rodičov a venoval sa boxu. Nikdy som ho nevidel v emóciách. Vždy bol veľmi pokojný. Mal zmysel  pre humor, páčili sa mu baby. Chodil cielene za mnou, pretože v tom období podľa mňa v Bratislave moc ľudí ešte nepoznal. Nemal job tak som mu pomáhal nájsť si prácu biletára. To bol aj job, ktorý on chcel robiť. Vybavil som mu robotu u nás v bare na Kuchajde. Čongy zapadol bez problémov. Každý s nim bol spokojný. Bol slušný, zákazníci ho rešpektovali, všetko bolo ako má byť. Spomínam si že raz tesne pred záverečnou sa chceli dostať dnu 4-5 vagabundi. Bolo už po záverečnej, v bare som bol už iba ja a dve čašnícky/barmanky, ktoré robili finančnú uzávierku. Niekto kľúčom búchal na dvere. Čongy dvere pootvoril a v tom sa chceli dnu vtlačiť títo vagoši. Čongi sa vzoprel a pretlačil dvere tak, aby ich mohol zamknúť. Vagabundi ešte chvílu búchali, vyhrážali sa. Čongy zostal celkom pokojný. Počkal kým sme všetci skončili a všetkých nás vyprevadil k autám, aby si bol istý, že sme všetci zamestnanci v poriadku. Neskôr Čongy robil biletára v populárnom Dimitrovci a tiež som mu s tým flekom trochu pomohol cez spoločného známeho ja. Keď bol Čongy údajným šéfom podsvetia-cca 15 rokov po našom zoznámení, tak som ho raz stretol v Auparku. Bol to trochu iný Čongy, bol inak oblečený, trošku starší a najmä s nim išla skupinka zlovestne vyzerajúcich chlapíkov. Čongy bol ich zjavný boss. Zrazu som vyšiel z obchodu s potravinami a stretli sa nám pohľady. Peter vykročil ku mne a bez jediného slova sa so mnou objal. Ostatní nechápavo pozerali. Nič nepovedal, len sa na mňa ešte pozrel a pokračoval opačným smerom s celou tlupou. Niekoľko mesiacov po našom krátkom stretnutí ho niekto zastrelil v Petržalke.

V bare pri jazere bolo celkom fajn. Majiteľ bol so mnou veľmi spokojný. Všetky dohody platili. Po pár mesiacoch hrania v tomto bare za mnou prišla kamoška a povedala mi, že pri Dimitrovke nejaký Rakúšan otvára pub a hľadá DJa, ktorý hovorí po anglicky. Povedal som si, že za stretnutie nič nedám a prišiel som v podvečer do úplne nového pubu, ktorý sa volal Queens pub.