flebo

Na jeseň roku 1998 sme usporiadali House party. Išlo o jednu z mnohých párty zameraných na elektronickú hudbu. Nadšencom tohto žánru bol môj kolega Dano, ktorý mal pod palcom väčšinu organizačných záležitostí. Vybavil vychytených dídžejov – v tú noc sa striedal populárny dídžej z Viedne, po polnoci vystúpil hosť z Prahy a nechýbal náš domáci dídžej Dušan. Dano si dával záležať aj na tom, aby to v tú noc v Charlies dobre vyzeralo. Od poobedia ozvučovacia firma nanášala do priestorov baru výkonné reproduktory a svetlá. Dokonca nám stavebná firma postavila v interiéri niekoľko lešení, na ktorom po celú noc tancovali atraktívne go-go tanečnice. Dano bol šikovný aj v tom, že vždy našiel sponzora , ktorý nám vykryl väčšiu časť investícii do organizácie párty. Najčastejšie nám House party sponzoroval rakúsky energeticky napoj, ktorý v súčasnosti sponzoruje aj Formulu jeden. Mali sme jednu veľkú istotu a dnes sa to ťažko mladým ľudom vysvetľuje. My sme vždy vedeli, ba boli sme si celkom istí, že klub bude na prasknutie. Jednoducho, že na vstupnom vyberieme toľko peňazí, že sme s našimi vstupnými nákladmi na organizáciu párty dávno „zahojení“.

Od ôsmej večer sa vlnil nekonečný rad priaznivcov elektronickej tanečnej hudby. Okolo jedenástej večer bol Charlies naplnený tak, že sa vlastne do baru ani nedalo vstúpiť. Do toho všetkého revala šialene nahlas elektronická hudba a na parkete sa vo svetlách stroboskopov a laserov vlnili stovky ľudí, ktorí jednoducho ani nemohli byť triezvi. To sa nedalo – byť v tom hluku a šialenstve triezvy! Ja som sa počas týchto párty viac staral o bary, security a ostatné veci. Už okolo desiatej večer za mnou prišla naša pracovníčka – drobná staršia pani, ktorá sa nám starala o čistotu toaliet. Prišla mi oznámiť, že na oboch veckách je na podlahe veľa vody. Hoci to pravidelne vytierala, voda odniekiaľ stále pritekala. Išiel som sa tam pozrieť a bolo to zlé. Už som tušil, že nám nefunguje čerpadlo a do rána sa tak fungovať nedá. Zavolal som do Pezinka , kde žil náš údržbár pán Klempa. Bol to Horstov človek, dôchodca, ktorý nám počas dňa chodil priebežne opravovať drobné závady. V minulosti sa pokúšal opraviť aj spomínané čerpadlo, ktoré však „nestíhalo“, keď sme mali v bare tisícku hosti a tí boli na veckách pochopiteľne často. Pán Klempa mi našťastie dvihol telefón a sľúbil, že sa vyberie hneď do Bratislavy a pokúsi sa dať do poriadku nešťastné čerpadlo. Zatiaľ pani toaletárka vytierala nepretržite podlahu. Za pol hodinu vstúpil pán Klempa do preplneného baru so šialenou a najmä hlučnou hudbou. Sedemdesiatročný drobný pán s brašnou a šiltovkou s nápisom „Mototechna“ si svietil baterkou a predieral sa pomedzi polonahé, spotené telá vlniace sa v minimalistickom rytme techna. Do tohto všetkého sa zjavil Horst s partiou asi desiatich tirolákov, ktorí boli všetci do jedného oblečení v kožených tirolských krátkych nohaviciach s koženými trakmi a v klobúkoch. Pred polnocou, v Charlies pube. Na House party! Totiž, my sme všetci mali Horsta radi. Ale Horst, ako fanúšik klasického rocku a priaznivec lokálnej rakúskej pop music, bol pre nás tak trochu nevítaný na našich parties tipu House party. My sme mu to s Danom aj korektne povedali. Už pred party sme mu oznámili, že hoci je šéf, privítame, keď si v uvedený štvrtok nájde iný program, lebo ho to tématicky nebude baviť. Horst nám to toleroval, lebo na druhy deň sme mu priniesli takú tržbu, že to jednoducho musel tolerovať. Horst mal špecifickú vlastnosť. Bol nižšieho vzrastu, ale úspešný biznismen v cudzom štáte. A keď mu prišli rodáci na návštevu do Bratislavy, tak Horst mal neskutočnú túžbu pred nimi machrovať. Hneď ako tí čudáci v tých kožených kraťasoch vstúpili do pubu , tak ich Horst zobral za bar, kde sa oficiálne mohli zdržiavať len zamestnanci. Tam im sám nalieval rakúske nápoje. Títo, tak trochu burani z alpských dediniek, s otvorenou pusou pozerali na polonahé krásky, ktoré sa nepríčetne vlnili v štýle hudby. Horst ako hostiteľ však po chvíli prišiel na to, že ma aktuálne dva problémy a urýchlene ma dal vyhľadať. Dobehol som za ním od pána Klempu, ktorý sa pokúšal dať do poriadku čerpadlo. Horst mi povedal, že ako vidíme, má tu skupinu kamarátov a chce, aby som zariadil, aby dídžej začal hrať okamžite tichšie a zmenil žáner. Na pomoc som si zavolal Dana. Bol to dramaturgicky jeho event a Dano, ktorý vedel výborne po nemecky mal na Horsta značný vplyv. Vedel mu vysvetliť veci. Tak to bolo aj teraz. Dano zašiel s Horstom do priestorov kuchyne. Tam však práve skupinka chlapcov z Dunajskej stredy priniesla zásielku samopalov AK40 a v momente, keď do kuchyne vstúpil Horst s Danom, tak predvádzali naším biletárom, že majú presnú mušku. Strieľali do steny v našej kuchyni! Horst sa na nich pozrel. Potom na Dana a položil mu jedinú otázku: „Was ist das?“ Dano ho rýchlo odtiahol do našej kancelárie. To však netušil, že asi pred minútou som požičal kľúče od kanclu típkovi, ktorý v deväťdesiatych rokoch zásoboval značkovým oblečením celé mesto a tento típek tam zobral so sebou finalistku miss Slovensko, ktorá ho presne v momente, keď Dano s Horstom vstúpili dnu, začala orálne uspokojovať. Rýchlo sa zdekovali a Dano mohol konečne začať Horstovi trpezlivo vysvetľovať, že dnes je House party, dídžeji hrajú z platní, hrajú výhradne elektronickú hudbu. Horst sa mu snažil oponovať, bol nervózny. Hodil o zem kľúče. Opakoval frázu: „Das ist meine lokal“ Dano mu sľúbil kompromis. Dídžej bude hrať trochu tichšie a Dano sa pokúsi vybaviť aby zahral Live is Life od Opus. To bolo totiž vrúcne želanie tirolákov. Títo nešťastníci tam zatiaľ stáli vedomí si svojej dôležitosti- keďže sa pohybovali za barom v spoločnosti všemocného majiteľa! Nemali ani tušenie, že pár metrov od nich, v kuchyni postáva desiatka mafiánov a testuje v tom hluku techna kvalitu strelných zbraní. Po chvíli vyšli v teplákoch oblečení vyholení gangstri z južného Slovenska. Prekvapení a zvedaví „tiroláci“ sa ma opýtali, čo sa tam nachádza za tými dverami. Jeden ktorého zmohol alkohol trochu viac sa tam chcel ísť pozrieť. Zastavil som ho a ostatným som povedal, že tam máme „secret room“ a páni boli v teplákoch preto, lebo tam máme aj menšie fitko. Nechápavo na mňa pozerali, keď sa v tom vracal Horst s Danom. Horst nevyzeral byť celkom spokojný. Objednal ďalšiu rundu jägermeistrov. Dano ma poprosil, či by som nezašiel za dídžejom a nepoprosil ho, aby zahral aspoň kúsok pesničky Live is Life od Opus. Bola to bizarná požiadavka-to sme vedeli obaja. Išiel som na stage, kde dídžej ako v tranze mixoval platne, ktorých BPM/počet úderov za minútu/ bolo ďaleko cez 130. Nakoniec som zistil, že dídžej tam Opus nemá- čo sa vlastne dalo čakať. Tak sme tam operatívne nainštalovali cd player a z neho okolo pol jednej v noci uprostred vychytávok elektronickej hudby odrazu chlapík manuálne zastavil platňu, zaskrečoval a z cd sa ozvalo „Live na na na na, Live is Life“ . Spoločnosť Rakúšanov začala jasať a poskakovať v rytme tejto odrhovačky. Tisícový dav zostal stáť a pozerať smerom na skupinku tirolákov za barom, ako v spoločnosti Horsta oslavujú víťazstvo. Po druhom refréne dídžej, vedľa ktorého už stál Dano, pesničku stiahol. Dano tiež trochu vytočený zo situácie chytil mikrofón a vrieskal do davu: „Ladies and petržlen, toto je Chariles pub a Špitálska four, mekka tejto vydrbanej krajiny, pozdravujeme Mečiara“ a za nadšeného aplauzu pokračovala House party, ako keby sa vôbec  nič neudialo. O jednej v noci sa Horst pobral s tirolákmi do jedného z miestnych bordelov, Rakúšania sa nevedeli dočkať. Pobral som sa do kancelárie, práve keď tam vstúpil pán Klempa s brašnou. „Romanko, takýto potkan tam bol v tej hadici od čerpadla. Jasne, že to nemohlo odtekať.“ Pán Klempa odstránil závadu, s hasákom utĺkol potkana na smrť a hneď nám prestalo vytápať záchody.