flebo

Detstvo aj dospievanie som prežil v obci v bezprostrednej blízkosti nášho hlavného mesta. V tom období, na prelome sedemdesiatych o osemdesiatych rokov minulého storočia, bol u nás v krajine akútny nedostatok určitého druhu tovaru. Dalo by sa vlastne povedať, že všetkého tovaru. Optikou mladého chalana sa to prejavilo najmä v móde, teda v obliekaní a samozrejme v technológiách-teda spotrebnej elektronike. Ponuka moderného oblečenia, ale aj spomínanej elektroniky, bola v bežných obchodoch, vrátane bratislavského moderného obchodného domu Prior, dokonca vybaveného eskalátormi, veľmi úbohá. Kúpiť si rifle bolo nemožné. Neboli v ponuke. V obchodoch s módou ponúkali desaťročia nemoderne „tesiláky“ a keď ste mali šťastie, tak ste zohnali „menčestráky“, ale nemoderného strihu. V našej rodine suplovala úlohu obchodu s módou naša mama, ktorá si zakúpila šijací stroj a na ňom mi ušila „mrkváky“ z menčestru, alebo na konci sedemdesiatych rokov, kedy boli v móde úplne vypasované gate, mi ich na moje naliehanie a zároveň na jej zdesenie, ušila také tesné, že som mal problémy sa do nich dostať. Ako ôsmak som vážil 38 kilo, takže pohlaď na mňa bol tak trochu, ako by som prišiel z Buchenwaldu. Ale tak nejak to mala predsa aj Suzi Quatro! Navlieknutý do tesných gatí, tričko z maďarskej burzy s nápisom JPS a mohlo sa ísť v nedeľu na piatu do kina na Sedem statočných. Pred kinom, a najmä ak dávali podobný trhák ako Sedem statočných, postávala celá obec! Bola to naša Eurovea. Každý chlapec aj dievča prišiel v nedeľu poobede pred kino v tom najlepšom čo doma mal! Spomínaný akútny nedostatok módnych zvrškov vybranej skupine obyvateľstva pomáhal kompenzovať špeciálny obchod nachádzajúci sa v neďalekej Bratislave s názvom TUZEX. Išlo o obchod, kde sa predával väčšinou tovar zo západnej Európy, ale predával sa za takzvané tuzexové poukážky, ktoré sa nazývali bony. Bony ste mohli získať dvoma spôsobmi. Buď ste mali to šťastie, že niekto vo vašej rodine pracoval v zahraničí-pokojne aj v Sovietskom zväze, alebo v Líbyi a mzda sa týmto občanom vyplácala namiesto rubľov, alebo dolárov v spomínaných bonoch. Niektorí starší obyvatelia dostávali penziu v bonoch, keď im napríklad niekto z príbuzných zomrel v bani vo Francúzsku. Druhý, myslím že oveľa častejší spôsob ako sa dostáť k bonom boli veksláci. Pred tuzexom postávali v početných skupinkách a predávali spomínané bony. Problém bol, že výrazne predražené. Konkrétne za môj život si spomínam na bony za 4 koruny, až po bony v cene okolo 5 korún päťdesiat na konci osemdesiatych rokov. Na Gorkého ulici, v bezprostrednom susedstve Jalta baru, bol tuzex s textilom. Myslím, že išlo o najpopulárnejší obchod v Bratislave. Keď sa mestom roznieslo , že dostali Super rifle alebo rifle značky Mustang, tak na Gorkého ulici zavládol ošiaľ. Vytvoril sa nekonečný rad. Ľudia boli ochotní dať za moderné rifle zo západu prakticky čokoľvek. Na gymnáziu som mal spolužiačku Janu. Bola štíhla, vysoká a nepochybne pekná. Ale najmä mala od prvého ročníka na sebe „mustangy“ s tým pásikom na zadných vreckách. Jana mala krásny zadok, taký ako majú pätnásťročne dievky často. V tých rifliach sme sa naňho my ostatní pätnásťroční chalani nevedeli vynadívať. A Jana to dobre vedela. Ak ste sa chceli dostať ku kočkám ako Jana, tak ste museli spĺňať hneď niekoľko kritérií. Hovorím o roku 1982. Aj vy ste museli mať na sebe rifle z tuzexu. Už nestačil maďarský svetrík s nápisom Ferrari z Gyoru. Oni to v Bratislave a okolí hneď prekukli a vedeli , že sa jedná o maďarský lacný tovar z trhu. Začínalo sa s teniskami. U nás sa predávali len nemoderné botasky. Nespomínam si, že by sa dali v Československu kúpiť len-tak adidasky, alebo nebodaj americké Nike. Opäť sa to však dalo v Maďarsku. Tam som si kúpil za strašne veľa forintov, moje prvé západné tenisky značky Nike. Boli trochu zvláštne, lebo boli ako keby z igelitu s červenou „fajkou“ a nápisom Nike. To však bolo úplne jedno, že boli igelitové. Boli Nike! Po asi troch týždňoch nosenia, som cestou zo školy chcel otrávene odkopnúť plechovku od kompótu na spôsob futbalistu a zrazu som so zdesením zbadal, že sa mi uprostred tenisky látka roztrhla a trčí mi ponožka. Išlo ma poraziť. V tom období sa však všetko doma opravovalo. Vrátane automatickej pračky, televízora, auta, jednoducho všetko si vedeli ľudia svojpomocne podomácky opraviť. Zašiel som za kamošom Stanom, ktorý síce opravoval magneťáky, ale bol taký šikovný, že som dúfal, že mi opraví aj roztrhnutú tenisku. Stano sa nato kukol, sám v živote neriešil módu a život prežil v teplákoch. Celkom nezaťažený povrchnosťou, ktorá mňa v období puberty ovládala na stodesať percent. Keď som mu namiesto gramoplatne dal do ruky moju tenisku, tak ju najskôr očuchal a niečo utrúsil. Potom vytiahol lepidlo epoxid, kúsok priesvitnej pásky a ja som mohol asi štyri a pol roka, až do úplného zdrania nosiť a zároveň machrovať s teniskami Nike. Ak si dobre spomínam, tak len raz sa mi podarilo našich presvedčiť a mama mi s nevôľou kúpila v tuzexe rifle značky Wrangler. Stáli stodvadsať bonov, vyšlo nás to vyše päťsto korún a to bolo fakt v tej dobe veľa peňazí. Keď už sa Vám podarilo aj spôsobom akým som vám opísal sa moderne obliecť a obuť, tak Tuzex zohral pre mňa aj ďalšiu kľúčovú úlohu, v misii upútať dievku. Ja viem, že dnes je iná doba. Všímam si, že sa často objavuje znížený záujem o sexualitu, mám pocit, ako keby poklesol záujem o opačné pohlavie. Možno sa mýlim. Totiž v mojom živote a predovšetkým v tom období dospievania, bolo úplne všetko podriadené záujmu o opačné pohlavie. Od prvej triedy na základnej škole som bol kontinuálne do niekoho zamilovaný. A to vždy totálne! Či som strelil gól v nedeľnom futbalovom zápase žiackej súťaže, alebo som si kupoval tričko v Maďarsku, všetko bolo sprevádzané mojou predstavou a túžbou, zapôsobiť na dievčatá. Bol to pre mňa v spomínanom veku celkom kľúčový dôvod bytia ako takého. K týmto pohnútkam- zaujať za každú cenu vyhliadnutú miestnu dievku, mi vo veku asi 12 rokov pomohol práve Tuzex.  Už som spomenul obchod na Gorkého ulici. Hneď oproti textilu bol aj Tuzex s drogériou. Dámy si tam chodievali kúpiť pracie prášky OMO, ktoré neskutočne voňali a vraj aj lepšie prali. To tak celkom neviem posúdiť. V tuzexe sa dali kúpiť aj osobné autá. Netuším, kde bol tento tuzex s autami, ale viem určite, že autá ako Ford escort, pripadne Simca, alebo Fiat, si určití ľudia kúpili práve v tuzexe za bony. Mne sa tak trochu zmenil život, keď som so spolužiakom Petrom pri potulkách Bratislavou, kde sme chodievali na „zimák“ na verejné korčuľovanie, objavili potravinový tuzex. Nachádzal sa v Ružinove. Bol tak trochu zašitý. Spomínam si dodnes, ako sme vošli do obchodu, za tuhého socializmu a odrazu to tam všetko voňalo celkom inak. Nič také som dovtedy nezažil. Nejakým spôsobom som od babky dostal pätnásť bonov. Tri päťbonové bankovky. Raz po vyučovaní sme s Peťom dorazili do Bratislavy. Smer Tuzex. V tom tuzexe mali veci, ktoré sme vídavali v reklamách na rakúskej televízii, keď sme v nedeľu čakali na Die Grossen Zehn- hitparádu najpopulárnejších pesničiek týždňa. Odrazu som si mohol chytiť do ruky plechovku coca coly. Privoňať k skutočnej žuvačke wrigleys, pretože v Československu sa väčšinou predávali len žuvačky Pedro-domácej výroby. V potravinovom Tuzexe nechýbali fľaše značkového alkoholu, všetky možné druhy západných cigariet, neskutočné kakao s názvom Benco či cukríky tic-tac, dokonca aj s pomarančovou príchuťou! Zažíval som orgazmické stavy, keď som si prezeral vystavený tovar. Peťo, bystrý spolužiak a dobrý kamarát mi pošepkal, že mám stále otvorenú pusu. Peťo mi imponoval tým, ako bol vždy múdry a pokojný. Chodili sme spolu aj na gymnázium. Peťo zvládal školu ľavou zadnou. Naše cesty sa rozišli až keď sme každý išli študovať na rôznu vysokú školu. Peťo išiel na ekonomickú. Myslím, že ju „dal“ s červeným diplomom. Naše cesty sa po páde režimu rozišli. Ja som bol dídžej v meste a Peťo sa odrazu začal objavovať, ako hlavný ekonomicky poradca vtedajšieho ministra financií. Toho, ktorý  ešte aj dnes radí ukrajinskému ministrovi. Peťo bol neskutočná hlava a časom som sa dozvedel, že mnohé úspešné reformy, ktoré Slovensko absolvovalo v deväťdesiatych rokoch boli práve z Petrovej hlavy. Spomínam si, že sme sa raz náhodne stretli v nejakej reštaurácii v centre mesta. Obaja sme sa potešili a krátko podebatovali. Peťo na mňa nepôsobil príliš zdravo. Bol pribratý a nezdravo červený v tvári. Potom som ho stretol neskoro v noci v Queens pube. Bolo dávno po polnoci, keď tam Peťo prišiel so svojou spoločnosťou. Mal dosť vypité. V jedno daždivé ráno po pár rokoch mi zavolala spolužiačka zo základnej školy a oznámila, že Peter zomrel. Viacmennej sa upil na smrť. Údajne z nešťastného partnerského vzťahu.

Tak s týmto Peťom som stál s pätnástimi bonmi vo vrecku v preplnenom obchode s dobrotami, o ktorých sa mi dovtedy v noci iba snívalo. Nakoniec som ako žiak siedmej B urobil nasledujúci nákup: Plechovka 7UP, prezývaná ZUB, plechovka Fanta, krabička cigariet s názvom Multifilter, lebo ich údajne fajčila Ornella Mutti, ale aj Gustáv Husák-nerozumiem prečo ma inšpiroval práve Husák, tu Mutti snáď chápete. Za posledné drobné som si kúpil nejaké žuvačky. Jediné čo som si z tohto nákupu naozaj osobne vychutnal, boli tie žuvačky. Ostatný sortiment som kúpil výhradne z dôvodu, urobiť dojem na prípadné dievčatá. Ponúknuť dievča cigaretou značky Multifilter, o ktorých mi o niečo starší kamoš Dušan povedal,“ že neškodia zdraviu, lebo majú uhlíkový filter“ a k tomu ju len tak ledabolo ponúknuť vychladenou plechovkou nápoju 7UP, ktorého chuť som dovtedy vôbec nepoznal, ale imidž tej plechovky bol taký cool, že otváral dvere všade. Spomínam si, ako som si raz zavolal potajme Alenu zo Šenkvíc. Krásna baba, vysoká, svetlovlasá. Minimálne miss Šenkvice. A tá spočiatku nechcela moc chodiť s okuliarnatým vychudnutým chlapcom. Ale bol som neodbytný. Raz keď boli naši na nejakej návšteve, som zavolal Alenu nech príde k nám do obce, že skočíme do kina a tak. Najprv sa jej moc nechcelo, nakoniec na moje naliehanie privolila, ale s podmienkou, že sme len kamaráti a nič nebude. Ani som nevedel čo by ako malo byť. Alena prišla poobede vlakom. Čakal som ju na stanici. Mal som voľný byt. Zavolal som ju k nám. Odťažito stúpala po schodoch navoňaná dobrou voňavkou. Prišli sme do mojej izby. Všetko som mal precízne naplánované. Pustil som magneťák s jej obľúbenou nahrávkou. Ledabolo som sa jej opýtal či si zapáli. Alena mala pätnásť rokov a videl som ju ako na stanici s kamoškou fajčila cigarety značky dalila. Ja som jej ponúkol Multifilter. Poďakovala, že nebude fajčiť. Na stene mi viseli plagáty z Brava. Do lustra som namontoval tesne pred stretnutím červenú žiarovku. To tiež nemal každý. Keď sa usadila na pohovke a udivene odmietla drahú cigaretu, tak som sa jej opýtal či nie je smädná. Odpovedala, že niečoho sa rada napije. Nato som vytiahol z chladničky moje dve plechovky z tuzexu. Akože bez väčšej pozornosti som jej ich jednu po druhej hodil. Alena ich chytila a nechápala. Vytvoril som v nej percepciu, že žijem život s americkými cigaretami a západnými nápojmi v plechovkách, kde bývam sám, hra mi špičková hudba a v lustri mam farebnú hudbu, ako majú na zábave v jej rodných Šenkviciach. Na sebe som mal tričko s nápisom Flashdance. Z Maďarska. Nasprejovaný Denimom. Alena po svojej návšteve zmenila rozhodnutie a zavolala mi na druhý deň, že by sme predsa len mohli začať spolu chodiť. Nuž a nejaký čas sme naozaj spolu chodili. Vlakom som za ňou cestoval do Šenkvíc. Bolo to celkom fajn, až pokiaľ som nezbadal na našom sídlisku moju budúcu ženu. Ale ten príbeh už poznáte.

Ukážka z pripravovanej knihy „Dídžej 2“